K Vachkovým filmom je najlepšie pristupovať ako k poézii. Podobne, ako bol pred viac ako osemdesiatymi rokmi pionier dokumentárneho filmu Robert Flaherty inšpirovaný japonskou poéziou, tak aj Vachek je vo svojej podstate básnik. Koniec koncov to o ňom napísal jeden z najrenomovanejších českých filmových publicistov Jiří Cieslar.
Ako sú básňami Vachkove filmy, tak je v istom zmysle básňou aj koncept filmu Tmář a jeho rod. Aj napriek uvedenému je téma filmu veľmi ľudová. Veď záhady a záhadológovia sú atraktívni pre všetky typy divákov.
Filozoficko historický exkurz, ktorým Vachek (ako hlavná postava filmu) dopovedáva formou vlastnou dokumentárnemu filmu -  napríklad zábery z kruhov v obilí na východnom Slovensku a pátranie po ďalších záhadách, môže byť pre diváka prospešným. Zorientuje ho v danej problematike z trochu iného uhlu, než na ktorý je zvyknutý.
Počas nakrúcania sme točili záhadológov, chodili po lánoch polí a točili kruhy v obilí, odhaľovali minulosť záhadných kameňov, natáčali sme vyvolávanie duchov, zjavenia, strašidelné domy, prútkarov... skrátka pokúšali sme sa využiť všetky možnosti, aby sme zdokumentovali „aktuálne“ dianie v záhadológii. Zároveň ale nakrúcame aj s humanitnými vedcami, prírodovedcami, astronómami, politikmi, aby sme sa dostali k pravej miere racionálneho pohľadu na svet.

Karel Vachek pracuje už roky  ímprovizačným poňatím filmu, keď situácie a konflikty vznikajú priamo pred kamerou a nie v scenári. Jeho metóda je založená na štýle provokujúcej kamery, ktorá dýcha filmom a zároveň sprevádza režiséra ako hlavnú postavu cez jeho vlastný priestor a čas, ktorým doslova blúdi a rozpúšťa sa v ňom.
Ani tento film nebude výnimkou. Rozhovory a príbehy vo vopred zvolených a vybraných prostrediach a z toho vyplývajúcich situáciách sa spájajú do rozmanitého protirečivého kaleidoskopu záhad a mystiky.
Vachek je na strane skeptikov, ktorí sa pokúšajú o to, aby myslenie bolo výbavou ľudskej osobnosti, ktorá ju rozhodujúcim spôsobom formuje, ale zároveň ho racionálne vysvetlenie sveta neuspokojuje.